V živote sa takmer denne stretávame so situáciami, keď sa v našom okolí niekto poraní a potrebuje pomoc. My sme ešte malí žiaci, druháci, veľa toho ešte nevieme a pomoc ranenému kamarátovi alebo inej osobe by sme vedeli zabezpečiť len telefonátom na č. 112 alebo 155. Myslím, že to dokáže každý z nás, pretože mnohí sme vlastníkmi mobilných telefónov a dôležité telefónne čísla poznáme z prvej triedy.
V stredu, 25. februára, nás navštívili zranení kamaráti z nultého ročníka s pani učiteľkou Mgr. Ďubašákovou, zdravotníčkou školy. Mali rôzne zranenia: zlomená ruka, krvácanie z nosa, odretá dlaň, silný úder do hlavy – veľká hrča na hlave, porezaná ruka. Niektorí krvácali a jednému z nich pohľad na krv spôsobil mdlobu. My sme už mali niekoľko informácií o chorobách a úrazoch, ale takto „naozaj“ sme ešte nikoho neošetrovali ani nezachraňovali. Mali sme trochu obavy, aby sme niečo nepokazili, ale pod vedením p. učiteľky sme týchto zranených spolužiakov ošetrovali. Najskôr sme poskytli prvú pomoc spolužiakovi v bezvedomí, potom sme ošetrili krvácajúcich , znehybnili zlomenú končatinu a nakoniec hrču na hlave. Aj keď tá udretá hlava nevyzerala nebezpečne, museli sme zraneného spolužiaka chvíľu pozorovať, či ho hlava nebolí, alebo či nezvracia. Mohol by mať totiž aj otras mozgu. Celé to bolo veľmi zaujímavé a poučné. Našťastie nikomu z nás neprišlo nevoľno. To, že zranenia neboli skutočné, sme zistili až neskôr. Na prvý pohľad vyzerali veľmi vierohodne.
Ďalej sme sa dozvedeli, čo je Červený kríž, kto môže byť jeho členom a aké má poslanie. Možno sa raz aj niektorí z nás stanú jeho členmi, budeme vedieť poskytnúť odbornú prvú pomoc a zachrániť zranenému život, možno aj tým, že mu darujeme krv, ktorá sa kúpiť nedá. A keby nebolo ľudí, ktorí svoju krv darujú, bolo by aj viacej úmrtí aj medzi nami deťmi.
Žiaci 2. ročníka